Ako to vo vzťahu väčšinou chodí alebo opačný začiatok?
Počúvam často tento scenár:
Na začiatku chceme toho partnera získať a tak sa snažíme zo všetkých síl byť najlepšími, akými sa len dá, hoci aj za cenu, že nebudeme sami sebou. Myslíme na blaho toho druhého, staráme sa o neho, naše nároky pre nás nie sú dôležité. Keď po pár rokoch príde kríza a naša energia sa vyčerpá, dôjdeme na svoje hranice a nechceme ustúpiť už ani krok. Tak veľmi sa zrazu staráme o to, čo potrebujeme iba my sami a nechceme zo svojich nárokov zľaviť ani milimeter. Veď sme už ustupovali dosť. Ak niekto pozeráte 30 Rock, tak to krásne vyjadrila jedna postava:
Co je láska? Můžu být prostě sama sebou. Není přesně tohle láska?
- Ne. Láska je nepřetržité schovávání toho, kdo doopravdy jsi. I ve spánku. Láska je spaní s make-upem a chození na záchod dolů do Burger Kingu. A schovávání alkoholu v lahvičkách od parfému. To je láska.
Naivná idealistická predstava – čo keby to bolo naopak? Na začiatku vzťahu sme sami sebou – vravíme, čo potrebujeme, cítime, očakávame, hneváme sa, keď nahnevaní, plačeme, keď sme smutní. Keď sa nám niečo nepáči, alebo nám niečo chýba, snažíme sa to presadiť, bojovať o to. Ak sa nám nepodarí zladiť, bolí to menej ak sa rozídeme. Ak áno, pustíme sa do vážneho vzťahu.
Po rokoch prichádza aj tak kríza. Sme schopnejší počuť, čo tomu druhému chýba, čo by od nás chcel.
Zdá sa mi, že v tomto modeli máme väčšiu energiu na ústupky, na obetovanie kusu seba, na zľavenie zo svojich nárokov. Lebo sme to nemuseli až tak robiť doteraz.
Čo sa stalo po ceste alebo zaštepenie stromu
Ešte bližšie realite je táto možnosť. Na začiatku sme si ozaj sadli. Mali sme síce ružové okuliare, ale vedeli sme, že ani ja ani partner nie sme ideálni. Ale ozaj dlho to výborne a neskôr aspoň dobre fungovalo. Potom prišli problémy. Ale keďže vieme, že vzťah znamená toleranciu, tak sme ustupovali, nevraveli, hnevali sa tak nanajvýš vnútri seba.
A postupne sa vzďaľovali. Pripomína to vetvu zaštepeného stromu, ktorá si zrazu rastie do druhej strany a po čase mocnie a kvitne. (napríklad ako susedka, ktorá nás obdivuje). Môj dedo mal hrušku, ktorá z jedného kmeňa rodila tri druhy plodov – na každej vetve iný. Veľmi ťažko by sa z nej stal opäť monolitný strom – to by sme museli tie dve vetvy odpíliť. Keď už nič iné, mali by sme zrazu iba tretinu úrody. A nové vetvičky by rástli pomaly.
Takto máme na záchranu vzťahu maximálne tretinu energie, ktorá ostala na vetve nášho pôvodného kmeňa. A čím sme nechali druhú vetvu hrubšiu vyrásť, tým ťažšie sa bude vracať.
„Ťažko sa po rokoch počúva, že sme to mali riešiť my sami a oveľa skôr.“
Toto sú nedávne slová jedného klienta, ktorý sám zistil, že čosi zameškal. Vetva do určitého času žila samotným životom a jeho otázka, či sa to dá ešte vrátiť späť a bez bolesti, bez straty energie, je veľmi ťažká na odpovedanie. To, čo sa dalo robiť kedysi je zachytiť vyrastanie novej vetvy v začiatkoch. Vo chvíľach, keď sa nám zdá, že to je iba malé odbočenie alebo zanedbateľný hnev (aj keď sa teda opakuje niekoľký krát). To čo sa dá jedine robiť teraz, je hnevať sa, hádať, vravieť čo potrebujeme a rozprávať a rozprávať - nielen keď problém už nie je udržateľný.
Na jeho začiatku.