A aj nespokojná, precitlivelá, žiarlivá, preháňajúca...
Tak zvyčajne muži opisujú svoje partnerky, keď sa sťažujú na manželský život. Keď si spomeniem na mail, ktorý vravel, ako majú ženy komunikovať s mužmi (farieb je 16 ako vo windows, marhuľková nie je farba!) tak sa ani nečudujem. Ale naozaj veľakrát vidím, keď prídu manželia alebo partneri do terapie, že práve žena je tou, ktorá to vyvolá, iniciuje a prvé minúty prináša svoje pohľady, pocity a názory. Muž sedí, počúva, občas povie nejakú svoju požiadavku a hľadá nejaké konkrétne hmatateľné riešenie.
Jürg Willi vo svojej knižke o párovej terapii píše: Afektívne prejavy ženy je teda možné brať ako adekvátnu reakciu na emocionálnu nedotknuteľnosť muža. Zúfalá žena, pociťujúca, že nie je mužom braná vážne, má dojem, že preniknúť jeho pancierom dokáže len vtedy, keď použije zbrane ťažkého kalibru....koniec koncov väčšinou jej muž môže byť šťastný, že udržuje vzťah živý, že sa neuspokojí s polovičatosťou. Vďaka väčšej citovej otvorenosti svoje trápenie viac manifestuje a tým pádom môže byť diagnosticky jej správanie označené ako hysterické, ale slúži to v záujme veci.
Bez toho by muž vlastne ani nevedel, čo má riešiť.
Teda výhody?!?
V komunikácii v podstate vždy vieme, čo hysterický človek prežíva, hoci sa to môže zdať prehnané teatrálne, neadekvátne alebo bez príčiny. Z môjho psychoterapeutického hľadiska je to jednoduchšie a prínosnejšie, ako človek uzavretý, nekomunikujúci, či nevediaci o svojich pocitoch, alebo ich nedávajúci najavo. Základ emocionálnej inteligencie je si svoje emócie uvedomovať a vyjadrovať, až potom ich ovládať.
Muži venujú energiu na obranu proti domnelým útokom s predsudkom, že predsa „čosi sa má vydržať.“ A žena jeho nedotknuteľnosť môže prežívať ako nezáujem a aroganciu.
To, že máš paranoju, neznamená, že ťa nesledujú
Tak si myslím, páni, skúsme byť naopak vďační za situácie, v ktorých niekedy máme chuť povedať, že žena nášho života je hysterka. Na úrovni vývoja osobnosti je to ten najvyšší, posledný stupeň pred úplne zrelou osobnosťou. Ak vychádzame z typológie štyroch druhov strachu podľa Fritza Riemanna: Ak by ste si mali vybrať z jeho základných druhov štruktúr osobnosti – schizoidný, depresívny, obsednatný alebo hysterický verím, že najrozumnejší výber je posledný. Možno nám vravia – to, že som nespokojná, neznamená, že ťa nemám rada. Iba chcem náš vzťah ešte lepší.
A prídavok pre nás - sexistky a sexistov – už som počul aj modifikáciu – milý, prítulný, (citlivý)... nebrať domof!
