Venované záchranárom na 155

Autor: Roland Cagáň | 17.12.2009 o 10:15 | Karma článku: 16,68 | Prečítané:  3257x

Veľa sa prednedávnom písalo o tendroch na záchranky, z rôznych strán, väčšinou podobných názorov. Tento rok sme s priateľmi školili asi 20 skupín operátorov – záchranárov, ktorí slúžia na linke 155 a chcem vám ponúknuť jeden pohľad do zákulisia, lebo mi v súvislosti s tým čosi chýba.

Keď zachrániš jeden život, zachrániš celý svet. Talmud

Sú to ľudia, ktorí v dvanásťhodinových službách preberajú prípady v tiesni. Ľudia, ktorí sa stretávajú zo šokmi, strachom, smrťou, panikou na dennom poriadku. Za jednu službu ide približne dvesto výjazdov, ale počet hovorov to prevyšuje niekoľkonásobne. Keď som sa pýtal, ako to vedia vydržať, odpovedajú s usmiatymi očami: Robíme tú prácu radi. Doma síce potom kričíme na manžela, trochu sa nám po službe trasú ruky, veľa z nás fajčí viac ako je zdravé, ale nemenili by sme.

Tak málo a pritom tak veľa

Na každom školení venujem blok tomu, čo by moji účastníci chceli zmeniť, čo by ich podporilo. Keď sa na konci dostaneme k tomu, čo potrebujú, som vždy okrem bezmoci aj trochu smutný. Operátori a to nezáleží, či majú 25 či 60 rokov, totiž nepotrebujú zvýšiť plat, menej pracovať, kúpiť nové auto alebo odev do práce. Všetko, čo mi vraveli sú iné oblasti, ktoré by im pomohli vykonávať prácu lepšie a môcť pomôcť viac ľuďom. Veľa z tých vecí sú mimo našej sféry kontroly a vyžadovali by zmenu legislatívy, myslenia obyvateľstva atď. Ale je tam jedno, ktoré potrebujem za dôležité aspoň takto napísať verejne.

Každý deň sme na hrane

Každý telefonát môže znamenať jeden zachránený život, ale môže znamenať aj bezmocnosť, keď sa nedá pomôcť, žalobu za pochybenie, ohrozenie existencie, alebo vlastný hnev, veľký stres, neistotu. Veľakrát ide o zneužitie, klamanie, ale vo veľa aj o zanedbanie človeka čo volá - spoločnosťou, okolím atď. A toto všetko dopadá na plecia záchranára, ktorý zdvihne telefón. Keď sa rozhoduje, čo a ako vykonať, keď sa snaží zistiť, ako čo najlepšie pomôcť, kým príde záchrana, tak ide nielen o život toho, čo volá, ale skoro aj o život operátora. Na každom školení sa mi opakovane naskytne pohľad na účastníčku, ktorá má slzy na krajíčku z toho, že niekto zavolá, že videl ležať človeka v kríku, ale ide ďalej, veď si splnil občiansku povinnosť. Nevraviac o bezmoci, keď sa nepodarilo pomôcť. Keď mi niekto zo známych povie, že má menej príjemnú skúsenosť s volaním na záchranku, tak si vždy pomyslím, že keby vedel, čo pravdepodobne predchádzalo jeho telefonátu...

A čo teda chýba?

Je to tá najzákladnejšia vec, ktorú potrebujeme, či sme deti, či sme dospelí. Poďakovanie, uznanie a pochvala. A preto píšem tento článok. Každou vetou sa snažím povedať, ako si vážim ich prácu, ako je mi cťou, že môžem byť súčasťou, ako vidím, ako to robia najlepšie ako vedia. A tak na koniec napíšem už len jedno veľké

Ďakujem.

Mrzelo by ma, keby nebolo vidno tu horu mravenčej a pritom heroickej práce.

Možno keď poďakuje jeden, akoby poďakoval celý svet.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Pre nové pravidlá v prvých dňoch prejdú STK len vyvolení

Stanice technickej kontroly museli prejsť zmenami.

ŠPORT

Saganov rival má unikátny štýl. Chce sa odlíšiť od ostatných

O triumfe v šprinte nerozhoduje iba aktuálna forma či taktika.

komentár ondreja podstupku

Ako dostať plasty zo slovenských riek

Mne sa stala tá nehoda, že som hádzal jeden sáčok za druhým.


Už ste čítali?