Plačem a je to najlepšie, čo sa dá vtedy robiť

Autor: Roland Cagáň | 26.10.2009 o 9:34 | Karma článku: 16,17 | Prečítané:  6140x

Za psychiatrom príde žena, ktorá plače. Pýta sa ho:  - Pán doktor, čo mám robiť, ja stále plačem. - Doktor sa jej pýta: - A ste smutná? - - Áno, som, - odpovedá žena. - Tak čo by ste chceli vtedy lepšie robiť? -

 

„Vymyslený“ príklad z praxe, zhmotnený z esencie množstva podobných otázok.
Prihlási sa do psychoterapie klient, sadne si a jeho prvé slová sú tieto:
- Ja neviem, čo mám robiť. Cítim sa nervózny, podráždený, mám chuť plakať, alebo kričať a otravuje ma to, vadí mi to v práci, neviem sa sústrediť. Ako z toho von, chcem sa zas vrátiť do môjho starého života, chcem byť zas normálny, ako som bol predtým, veď takto sa nedá žiť. Pomôžte mi, ako sa mám toho zbaviť. -

No dobre, ale čo mám robiť?
Tu a pri mnohých mojich klientoch mi príde opakovane na um úvodný príbeh. Skúsim ho povedať a pozerám, čo vyvolá na druhej strane. Veľká väčšina z nich sa po vypočutí zamyslene usmeje a trošku uvoľní. Ani po desiatkach sedení nevidím mojim klientom dovnútra, ale dúfam, že vtedy sa v nich okrem iného deje približne toto: Aha, pravda, veď aj ja sa hnevám, lebo ma v práci ozaj rozčúlili, alebo som smutný, lebo sa stratila láska v mojom vzťahu alebo som unavený, pretože veľa robím, alebo som podráždený, lebo mám toho v sebe nazbierané po okraj. Alebo tisíc iných prirodzených a normálnych prežívaní, ktoré si myslíme, že sú nenormálne a pritom je to opak – to je to najnormálnejšie, najprirodzenejšie a pridám aj slovo psychiatra z anekdoty – najlepšie, čo vtedy človek môže robiť – prežívať to, čo prežíva.

Samozrejme, sú aj stavy a procesy, kedy prežívanie práve nie je adekvátne situácii, alebo príčinám. Ale nechcem vravieť o tomto, hoci som presvedčený, že v každom čase alebo situácii je aspoň časť nášho prežívania presne to najlepšie, čo môžeme vtedy robiť. Predtým, ako sa dostaneme v rozhovore s klientom k tejto „vyrušujúcej“ časti, vždy ošetrím, koľko si uvedomujú a prežívajú aj tú prirodzenú a „najlepšiu“ časť. Tá je zabudnutá a nevšimnutá. Preto sa môjho klienta pýtam na to, čo by mohlo byť na tomto jeho aktuálnom prežívaní správne, dobré, miesto toho, aby som mu automaticky pomáhal sa ho zbaviť.

Anekdota alebo zenové cvičenie?
Je to aj neustále a nekončiace sa cvičenie pre mňa a pre každého. Hocikedy, keď prežívam niečo, čomu nerozumiem, alebo sa s tým neviem stotožniť, tak sa pýtam: Čo keď je to to najlepšie, čo mám teraz robiť? Čo mi to vraví? Nie vždy sa mi darí, žiť tak vedia asi len osvietení zenoví majstri, ale prežívanie mi už prinieslo náruč úľavy a niekoľko potrebných vhľadov.

- Nepretržite sa cvičíš v pravde?, - spýtal sa žiak jedného z veľkých učiteľov.
- Áno. -
- Ako? -
- Keď som hladný, jem, keď som unavený, spím. -
- To predsa robí každý. Možno o všetkých ľuďoch povedať, že cvičia tak, ako ty? -
- Nie. -
- Prečo nie?
- Pretože oni keď jedia, nejedia, ale myslia na všemožné veci a nechávajú sa tým rušiť. Keď spia, nespia, ale snívajú o tisícoch vecí. -

Tak my, keď sme smutní, radšej sa opijeme, alebo jeme, alebo pozeráme komédie, aby nás rozveselili, keď sme unavení, pijeme nápoje s taurinom a fajčíme, alebo keď sme podráždení, pracujeme ešte viac. Je to vždy to najlepšie, čo môžeme vtedy robiť?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Pre nové pravidlá v prvých dňoch prejdú STK len vyvolení

Stanice technickej kontroly museli prejsť zmenami.

ŠPORT

Saganov rival má unikátny štýl. Chce sa odlíšiť od ostatných

O triumfe v šprinte nerozhoduje iba aktuálna forma či taktika.

komentár ondreja podstupku

Ako dostať plasty zo slovenských riek

Mne sa stala tá nehoda, že som hádzal jeden sáčok za druhým.


Už ste čítali?